Práve včas

6. srpna 2011 v 9:57 | Damonika |  Jednorazovky
Autor: Sophie
Pár: Delena

Ručička na tachometri rýchlo stúpala a mňa niečo nútilo ísť ešte rýchlejšie. V hlave mi vírilo plno myšlienok. Bolo ich tak veľa, že som sa nedokázala sústrediť ani na jednu z nich. Svet sa mihal za oknami auta a ja som úplne prepadla hrôze, ktorá ma obklopovala do chvíle , čo som sa dozvedela, že Damona pohrýzol vlkolak. V tej chvíli som myslela jedine na to, že musím ísť okamžite za ním. Bezmyšlienkovite som nasadla do auta a odbočila na cestu smerom k penziónu. Damon, Damon, Damon bolo jediné na čo som sa dokázala sústrediť. Nevedela som čo mu poviem, ako mu dodám nádej , ako sa sama zmierim s tým vidieť ho trpieť . Od tej chvíle, čo sa objavilo riziko že môže odísť z môjho života navždy som začala mať pocit že som stratila už príliš veľa času.
Čo ma to vlastne ovláda za pocit? Nie je to len strach o priateľa , o Stefanovho brata. Nedokážem si predstaviť, že by som už nikdy nemala byť v jeho blízkosti, počuť jeho smiech, počuť biť jeho srdce. V návale paniky som ešte viac pridala plyn. Keď som konečne v diaľke uvidela penzión, srdce mi začalo biť ešte rýchlejšie ako doteraz.
Vypla som motor na aute a vybehla von tak rýchlo ako som vedela. Zastavila som sa pri vchodových dverách a chystala sa zaklopať Na to nie je čas... rýchlym pohybom som schmatla kľučku a dverách a vrútila sa dnu. Poobzerala som sa po miestnosti a rozmýšľala, kde asi tak môže Damon byť.
"Damon ! Damon!" môj krik sa niesol celou miestnosťou.
"Elena?" Z poschodia som uvidela schádzať unaveného Alarica. Vyzeral ustarostený a unavený ale kto sa v tejto chvíli o Damona nebál.
" Kde je Damon? Musím ho vidieť!" na niečo ako na pozdrav som vážne nemala čas.
" Je hore vo svojej izbe. Práve zaspal" Pomaly schádzal po schodoch a potom otvoril ústa, že niečo povie, no zase ich zavrel, akoby si to rozmyslel. Pokrútil hlavou, vydýchol a pozrel sa mi do očí.
" Nemyslím si, že by si teraz za ním mala ísť. Neustále opakuje tvoje meno, ale bojím sa že by ti v tomto stave mohol ublížiť." Pozrel sa do zeme a potom zase na mňa. Chcel ešte niečo povedať, ale ja som ho prerušila.
" Alaric, je to predsa Damon! Viem, že mi neublíži a rovnako dobre to vieš aj ty." Nečakala som kým mi odpovie a rozbehla som sa ku schodom.
" Počkaj Elena!" Urobil krok ku mne a tichšie ako obvykle povedal: "Buď opatrná" urobil dlhú pauzu a mykol plecami. "Damon teraz nie je sám sebou". Vyšiel niekoľko schodov, zastavil sa a naznačil že mám ísť s ním.
"Budem nablízku, keby si ma potrebovala". Spoločne sme prišli až k Damonovej izbe. Srdce sa mi prudko zatrepotalo. Alaric pomaly otvoril dvere a kývol hlavou smerom k Damonovi, čím mi naznačil aby som išla ďalej. Pri odchode sa povzbudivo usmial a zatvoril za sebou dvere. Keď som ho uvidela ako bezmocne leží, nahrnuli sa mi do očí slzy. Vyzerá tak krásne keď spí. Keby len bolo všetko inak a nehrozilo by žiadne nebezpečenstvo... Sadla som si na okraj postele a neubránila sa úsmevu. Jednoducho som sa na neho nemohla vynadívať. Zrejme sa mu snívalo niečo príjemné, lebo na jeho tvári sa pohrával jemný úsmev. Bez váhania som ho chytila za ruku, pritiahla si ju k srdcu a sklonila sa nad neho. Omámila ma jeho vôňa. Nikdy som si neuvedomila ako krásne vonia. Neodolala som a vtiskla som mu mľaskavý bozk na líce. Zrejme som ho tým zobudila, lebo začal pomaly otvárať oči.
"Elena?" namáhavo vyslovil moje meno.
"Damon" usmiala som sa naňho pričom som stále stískala jeho ruku.
" Nedúfal som, že prídeš. Nesníva sa mi to?" sťažka preglgol a zadíval sa mi do očí. " Nesníva, to v žiadnom prípade" Stisla som pery do rovnej linky a čoraz viac ma pálili v očiach slzy. Už som to viac nevydržala a slzy sa mi začali kotúľať po líci.
" Ty plačeš? Kvôli mne?" prekvapene sa spýtal Damon. Pohýbala som hlavou na znak, že sa nemýli a stisla som silnejšie jeho ruku. Zrejme si až doteraz Damon, ani neuvedomil že mu ju kŕčovito zvieram, lebo zamieril pohľadom na naše spojené ruky a potom zase na mňa. " Nezaslúžim si to. A ani to, aby si tu bola. Viem to ja, a vieš to aj ty. Tak potom prečo si tu? Prečo ma netrestáš za to všetko, čo som ti urobil, ale naopak staráš sa o mňa?" s námahou vyslovoval slová, ale stále zo mňa nespúšťal zrak.
" Neviem si predstaviť, že by som bola v tejto chvíli niekde inde." Odpovedala som mu trasúcim sa hlasom. Nikdy v živote som netúžila viac byť pri ňom. Damon sa pomaly natiahol a zotrel mi padajúcu slzu z líca. Usmial sa a teraz pre zmenu stisol on ruku mne.
" Si ten najlepší človek akého poznám Elena. Stefan má veľké šťastie." Zdalo sa mi, že v jeho očiach som zazrela bolesť. Privrel oči a skrivil tvár. Nedokázala som zniesť predstavu že trpí. To uhryznutie ho ničilo. A ja som mohla urobiť vôbec nič. Až na to byť blízko neho, najbližšie ako sa dá..
Posunula som z okraja postele k Damonovi. Ľahla som si k nemu bližšie a on zaboril hlavu do mojich vlasov.
" Viem, že si nezaslúžim ani tvoje odpustenie, ale nerozmýšľal som. Jednoducho som to urobil impulzívne. Zúfalo som potreboval urobiť niečo, čím by som si bol istý že ťa nestratím, aj za túto cenu. Viem, že som ti tým ublížil a hneď potom som to oľutoval. Ale bolo už neskoro. Viem, že potrebuješ viac času, ak vôbec niekedy, ale musíš vedieť že..." nenechala som ho dokončiť vetu. Priložila som mu prst na ústa a usporiadala si v hlave myšlienky.
" Už dávno som ti odpustila Damon. V momente keď som si uvedomila, že ťa môžem stratiť navždy som pochopila všetky tvoje dôvody.." začala som ho hladkať po líci a pohľadom som ho uisťovala že by som mu nedokázala neodpustiť.
" Elena, je tu niečo čo musíš odomňa počuť" povedal to tak naliehavo, ale ja som nechcela aby ďalej strácal sily. Prerušila som ho, nehľadiac na to , čo mi chcel povedať.
" Psst Damon, teraz nie! Bude ešte dosť času aby si mi to povedal" ubezpečila som ho, no nezakryla som vlastné pochybnosti.
"Musíš viac odpočívať" trvala som na svojom.
" Ty to musíš počuť teraz! Možno už iná príležitosť nebude" zažmurkal niekoľkokrát očami a mňa napadla otázka Čo ak má Damon pravdu? Hoci som si to nechcela pripustiť, postupne začali zmáhať pochybnosti aj mňa. Strach lomcoval v každej bunke môjho tela. Musí predsa existovať spôsob ako..príroda musí mať rovnováhu aj v tomto.. nemohla som sa zmieriť s možnosťou že to tak nie je.
" Myslím že už vieš čo ti chcem povedať, ale musíš to počuť odomňa, nemôžem odísť s pocitom, že som ti nepovedal tú najdôležitejšiu vec v mojom živote" bez toho aby uhol pohľadom našiel moju ruku a stisol ju tak pevne až mi na chvíľu prestalo byť srdce a potom sa zase rozbúšilo tak, že som si ani nevedela predstaviť, že by niekedy mohlo spomaliť.
" Milujem ťa Elena" vyslovil to s takou láskou až som zapochybovala tento krát ja či sa mi to nesníva. Aj napriek tomu že som v hĺbke srdca tušila čo mi chce povedať, počuť to z jeho úst bolo niečo celkom iné. Zaplavila ma vlna šťastia Čo sa to somnou deje? Prečo teraz? Celý svet na okolo sa mi rozplýval. Čas zastal.
" Nemusíš na to povedať nič, nečakám žiadnu odpoveď " snažil sa usmiať ale ja som cítila že čaká na moju reakciu. Zrazu som mala vo všetkom jasno.
" Načo strácať slová" usmiala som sa najsladšie ako som vedela a pomaly som sa začala skláňať. Damon vyzeral zmätene a zrejme si až teraz uvedomil moju reakciu. Na toto som čakala celý život bola moja prvá myšlienka keď som bola tak blízko Damonovej tváre ako nikdy predtým. Pomaly sa naše pery letmo stretli. Stále som si nebola istá či je teraz vhodná chvíľa, aj keď som sa ovládala už len tak-tak. Keď ma však Damon pritiahol k sebe a ja som zacítila splašený tlkot jeho srdca a jeho horúce telo aj cez kus oblečenia, ktorý sme mali na sebe, už nás nič nemohlo zastaviť. Jemne sa hral s mojimi vlasmi a náš bozk sa začal prehlbovať. Moja duša skákala od šťastia Milujem ho, milujem ! Prečo som na to neprišla skôr? Ale počkať, milujem aj Stefana. To predsa nie je možné, dá sa to vôbec? Keď mi Damon začal prechádzať nežne po celom chrbte a ja som opäť zacítila jeho omamnú vôňu, všetky moje myšlienky sa stratili. Zabudla som na všetko, len nie na Damona. Zrazu sa Damon trochu vzdialil a ja som videla ako jeho tvár skryvila bolesť. Nie ! kričalo celé moje vnútro.
"To nič nie je, to prejde". Upokojoval ma Damon keď zbadal aká som vystrašená.
"Nič predsa nemôže prekaziť túto krásnu chvíľu." Pohladil ma po tvári a z plných pľúc sa nadýchol. Oprela som sa o jeho hruď a vnímala ako sa mu dvíha pri každom nádychu a výdychu.
" Teraz už verím, že je nádej". Pomrvil sa a vtisol mi bozk na čelo. Nechcelo sa mi ani pohnúť . Dych sa mi spomalil.
"Myslím že ťa.." horko ťažko som vyslovila, pretože mi začali klipkať oči. Od všetkej tej únavy som zaspala. Moje myšlienky patrili už len Damonovi.
Bááác ! Strhla som sa zo spánku a chvíľu som trvalo kým so si uvedomila kde som a čo všetko sa deje. Do Damonovej izby vtrhol Alaric, neobťažoval sa s klopaním.
" Ou..prepáčte" Spomalil a zastal uprostred miestnosti. Zakryl si oči, akoby čakal že uvidí niečo čo nechce. " To je v poriadku, len sme zaspali" pokúsila som sa u úsmev a postavila sa z postele, pričom mi to komplikovalo moje stuhnuté telo. Damon ležal celý mokrý na posteli vedľa miesta, odkiaľ som sa pred chvíľou postavila a už sa ani nesnažil hýbať. Len silno zakašľal.
" Naozaj ma to mrzí, ale toto nepočká" snažila som sa prísť na to, čo mohlo tak Alarica nadchnúť v tejto situácií.
" Našiel som to pred vchodovými dverami aj s týmto odkazom". V jednej ruke držal malú sklenenú fľaštičku naplnenú dopoly akousi červenou tekutinou a v druhej mával kúskom malého, odkiaľsi odtrhnutého papiera. " Čo to je?" spýtala som sa neisto a zamračila som sa. "Podľa všetkého to vyzerá na.." Alaric sa zastavil zhlboka nadýchol a vzrušene pokračoval. " Liek pre Damona!" "Čože"? okamžite som ho prerušila a pristúpila bližšie.
"Tu je odkaz" podal mi malý papier, popísaný ozdobným písmom.
TU JE LIEK SOM VÁM TO DLŽNÁ
NEMÁM ČAS ROZLÚČIŤ SA
Žiadny podpis, nič viac. Kto to môže byť? Dlžná? Takže je to žena. Do úvahy neprichádza práve veľa ľudí, ktorých by vedelo o Damonovom pohryznutí a už vôbec tých, ktorý by nejakým spôsobom vedeli o lieku, alebo ho vedeli nájsť. Rozlúčiť sa? Kto by odchádzal? Žeby...Katherine?To všetko sú otázky na ktoré sa dá hádať odpoveď aj neskôr. Rýchlo som sa otočila smerom kde ležal Damon akoby som musela skontrolovať či tam ešte stále leží. Keď som chcela k nemu vykročiť kdesi hlboko v duši ma napadli pochybnosti. Nemôže to byť len pasca? Ale čo by sme už mohli stratiť. Damonovi ide tak či tak o život. Rozbehla som sa k posteli a a Alaric sa len prizeral.
" Dúfam že to zaberie" povedal dúfajúc a pretrel si oči rukou. Asi tiež dlhšie nespal a bolo to na ňom aj vidno. Sadla som si na okraj postele a pohladkala Damona po líci.
" Musí to zabrať !" vyslovila som síce s pochybnosťami, ale predsa len s veľkou nádejou. Podoprela som Damona a fľaštičku priložila k jeho ústam.
"Musíš to vypiť". Obsah fľaštičky začal pomaly miznúť až kým Damon všetko nevypil. Pozorovala som či sa niečo nezmení, ale nič sa nedialo. Pozrela som sa na Alarica ale ten len mykol plecami. Zrazu Danom otvoril oči pozrel sa na mňa a usmial sa
" Bál som sa že sa mi to všetko len zdalo. Nezdalo však, povedz že nie" Usmiala som sa na neho a v mojom hlase bolo počuť že mi zo srdca spadol veľký kameň " Nie, to veru nie, všetko bolo skutočné ako toto.." Naklonila som sa dala mu letmí bozk na pery.
"Tak to je fajn, lebo už som sa bál, že sa budem musieť dať zase pohrýzť nejakým vlkolakom aby som to všetko mohol prežívať znova." Zatváril sa komicky a mne sa z jeho výrazu rozbúchalo srdce.
" Už ťa nikdy k žiadnemu vlkolakovi nepustím" povedala som síce zo žartu, no bola som schopná splniť svoje hrozby, pretože som si nevedela predstaviť že by som zase musela prežívať to čo doteraz..teda až na tie posledné hodiny.
" Ako sa cítiš?" nevedela som, či je už všetko v poriadku, alebo stále visí vo vzduchu nejaká hrozba. " Ako nikdy predtým" žmurkol na mňa a chytil ma za ruku a chcel ma stiahnuť k sebe, ale ja som ho zastavila.
" Danom, no tak, je tu Alaric". Pozrel sa smerom kde Alaric postával a škeril sa na nás. " Už som si myslel že ste na mňa celkom zabudli" zavtipkoval Alaric a rozbehol sa k dverám, keď vychádzal z izby otočil sa k nám a dodal
" Vidím, že tu len zavadziam. Teraz keď viem že Damon je už dúfajme celkom v poriadku idem sa konečne vyspať. Nenechajte sa rušiť. Všetko potrebné môžeme doriešiť aj neskôr." Vyšiel von z izby a zatvoril dvere.
" Tak kde sme to skončili?" Damon sa ma znovu pokúsil stiahnuť k sebe. Tento krát som neprotestovala. Zachytil ma a poriadne stisol. "Takto som si to predstavoval už od začiatku. Nepočítam s tým, že túto izbu a posteľ tak skoro opustíš" trochu sa posunul a posadil ma tak, aby som mu videla do očí.
" S tým nikto nepočíta, alebo ty áno?" zvodne som sa usmiala a pobozkala ho.
" Ja som ten posledný, ale mali by sme s tým oboznámiť aj Alarica, nech nám zaobstará veľa potravy, aj pre teba ja pre mňa, lebo energiu budeme rozhodne potrebovať." Zasmial sa a odhrnul mi padajúce vlasy z čela.
" Výborne, na toto všetko hovorím áno, ale najprv by sme mali prebrať niečo iné." Oblizla som si pery a zahľadela sa mu do očí.
" Som už v poriadku, čo viac treba?" Damon sa zahľadel do prázdna a ja som nechápala prečo.
" Ale je tu toľko otázok? Kto doniesol ten liek? Stefan to nebol, bola to žena, a čo to vlastne bolo?" Damon ma prerušil.
"Žena? Ako to?" Nechala odkaz. Asi si nepočul keď sme sa o tom s Alaricom bavili." "Nie, asi nie. Vieš Elena, na toto bude ešte veľa času, teraz viem že áno, ale na túto chvíľu som čakal tak dlho. Teraz nie je nič dôležitejšie ako my". Túžobne sa na mňa zahľadel Máš pravdu. Teraz nie. Okrem toho že som milovala dvoch upírov naraz a o tom druhom som nič nevedela, nemala som pocit že sa problémy skončili. Teraz som len potrebovala byť na chvíľu šťastná. A iný spôsob ako byť šťastná som si nevedela ani predstaviť.
" Dobre, tak na chvíľu na všetko a všetkých zabudnime". Nedalo sa tomu ubrániť. Obaja sme vedeli čo sa stane..
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Delena Delena | Web | 10. srpna 2011 v 17:24 | Reagovat

Páni toto je krásná povídka. Kéžby to tak skončilo i v seriále. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
II ARCHIV II delenastory-damonika.blog.cz II