Sladký ako sen

4. srpna 2011 v 15:02 | Damonika |  Jednorazovky
Autor: Sophia
Pár: Delena


Pozerala som sa von oknom do tej najčernejšej tmy akú som kedy videla. Stála som za oknom mojej izby a hrala sa s čajovým vrecúškom namočeným v šálke. Odchlipla som si poriadny dúšok čaju a šálku položila na parapetu okna. Potrebujem to zo seba dostať. Podivné veci boli bežnou súčasťou môjho života, ale to neznamenalo že som sa s nimi vyrovnala. Zažila som už naozaj všeličo, aj napriek tomu, že som vedela o tejto skutočnosti, nikdy som si nemyslela že sa tomu budem musieť postaviť tvárou v tvár. Že sa budem musieť postaviť tvárou v tvár jej... Zobrala som zo stola pero s mojim denníkom a sadla si k oknu. Nalistovala som novú stranu a chcela som začať písať. Zrazu som nevedela ako začať. Oveľa viac ma lákal pohľad z okna. Akoby ma tá tma hypnotizovala. K tomuto sa predsa môžem vrátiť aj neskôr. Vzala som nedopitý čaj a zaniesla ho do kuchyne. Vybehla som hore schodmi a zastavila sa pri Jeremyho dverách. Mal ich pootvorené a tak som ich len trochu odchýlila, aby si ma všimol.
" Ahoj Jer." Vkročila som do izby a prevrátila očami nad hŕbou veci vedľa jeho stola. Ach tí chlapi..zodvihol ku mne a oči a dal si dole z uší slúchadla.
" Ahoj Elena. Čo potrebuješ?" rozstrapatil si vlasy a pomaly vstal z postele.
" Idem von a Jenna má robotu v izbe. Nechcem ju teraz rušiť. Keby ma niekto hľadal, chvíľu sa zdržím." Usmiala som sa na neho a zrazu si uvedomila ako vyrástol. Pri tom všetkom čo sa deje, by som si priala s ním tráviť oveľa viac času. Ako kedysi...
" Si si istá že chceš ísť teraz von?" s povytiahnutým obočím mykol hlavu smerom k oknu, cez ktoré nebolo nič vidno.
" Práve to potrebujem" prešla som k dverám a chystala odísť. Keď som bola skoro von otočila som sa a spustila
" Hm, Jer, myslíš že.." chvíľu som zaváhala " by sme spolu mohli niekedy niečo podniknúť? Dosť mi to chýba. A hlavne ty." mykla som plecami na znak že by to mohlo byť fajn. Jeremy vyzeral prekvapene ale hneď odpovedal:
" Jasné, prečo nie." Kútiky úst sa mu zvlnili v úsmev a pohľadom zavadil o fotku, ktorú mal na stolíku. Boli sme na nej my dvaja a mama s otcom.
" Ako kedysi" doplnil. Vždy bol úžasný, a presne vedel na čo myslím. Nostalgicky sa na mňa pozrel a ja som k nemu rýchlo pribehla a objala ho.
" Mám ťa rada Jeremy."
" Aj ja teba Elena." Ľahol si opäť na posteľ a ja som sa pobrala preč.
" Hej, Elena!" zavolal na mňa, keď som bola na odchode.
"Myslíš len my dvaja, alebo z toho urobíme dvojrande?" šibalsky sa usmial. " Ak ti nebude vadiť aj Stefanova spoločnosť, môže byť." Prešla som si po vlasoch a začala sa hrať s náušnicou.
" Teraz som nemal na mysli Stefana." Jeho výraz sa zmenil na ešte šibalskejší. " Ako to že nie? A koho teda?" nechápala som kam tým Jeremy miery.
" No vieš, myslím, že v poslednom čase tráviš oveľa viac času s niekym iným." Spýtavo sa na mňa pozrel, či som pochopila. Koho myslí? Na tom rande bude Bonnie tak či tak a to je jedinný človek s ktorým trávim v poslednej dobe čas ..a ešte...počkaj hádam nie...
" Máš na mysli Damona?" vyvalila som na neho oči. Nikdy by ma nenapadlo, že to takto berie. " Očividne aj ty." zasmial sa a hodil do mňa vankúš.
" Jeremy!" Hodila som mu ho späť a zahrala urazený výraz. Obaja sme sa na rozosmiali a ja som usúdila, že je najvyšší čas odísť, kým sa mi ešte vôbec chce ísť von.
" Tak ja idem" zakývala som mu , vypochodovala som z izby, zahliadla som ešte ako si nasádza späť slúchadla , púšťa hudbu a na rozlúčku zamnou zase hádže vankúš. V izbe som zo skrine vybrala bundu a rozbehla sa dole schodmi.
Keď som vybehla von chvíľu trvalo kým si moje oči zvykli na takú tmu. Zamierila som k mne dobre známemu chodníku. Často som tadeto chodievala a keď som bola menšia vždy som sa sem chodila skryť. Po niekoľkých minútach kráčania som začala pochybovať či to bol predsa len dobrý nápad ísť teraz von. Nevidela som už ani na krok a môj orientačný zmysel začal kolabovať. Obzrela som sa za seba, ale nevidela som nič. Vôbec nič. Na nebi nebolo ani jedinej hviezdy a teda ani nádej že uvidím aspoň nejaké svetlo. Začala ma chytať panika, lebo som nevedela, či som stále na chodníku a ak áno ako ďaleko. Ak bol pôvodný plán utriediť si myšlienky, tak definitívne stroskotal. Nemala som ani šajnu čo urobím.
Ľudia si bežne v takejto situácií povedia. Veď sa predsa nemáš čoho báť, je to len tma. Ale v mojom prípade by ten zoznam hrozieb bol poriadne dlhý. V duchu som si nadávala. Čo do čerta teraz urobím. Ty si ale šikovná, bez mobilu a hodiniek ? Vlastne načo by mi boli aj tak by som na ne nevidela. Aspoň že Jeremy vie, kde som. Nemala som na výber. Urobila som pár krokov do neznáma a v tom ma zastavilo čosi tvrdé. Strom. Fajn, tak takto asi ďaleko nezájdem.
Neostávalo mi nič iné, len si sadnúť a začať rozmýšľať. Ani neviem ako dlho som tam sedela, ale viečka mi začali poriadne oťažievať. Ako dlho tu už môžem byť? Ani neviem koľko mohlo byť hodín keď som odchádzala. Zdalo sa, že tma je čoraz silnejšia. Navyše začínala byť poriadna zima. V snahe trochu zmierniť triašku som si pritiahla kolená k hrudi. Čas plynul a mňa opúšťala panika a začala chytať beznádej. Do frasa ! Veď raz musí prísť ráno. Ale dovtedy tu isto iste zamrznem. Začala som si prehrabávať vrecká v snahe zázrakom nájsť zápalky, alebo niečo podobné s čím by som sa trochu zahriala, no nenašla som vôbec nič. Ledva som držala otvorené oči, ale zima ma držala ako tak pri vedomí. Ako môže zablúdiť niekto, kto tu vyrastal? Načisto som sa zbláznila. Začala som pochybovať a svojom zdravom rozume.
Čo keby som začala kričať? Čo horšie sa mi môže stať. " Haló, počuje ma niekto?" kolena som si stisla ešte tuhšie " Hocikto!" na koho to vlastne kričím? Asi som jediný blázon ktorý bol schopný vybrať sa teraz von! Začala ma zmáhať únava. Než som sa nazdala upadla som do hlbokého spánku.
" Čo ju to napadlo !" možno sa mi to len zdalo, ale moje telo sa zrazu dalo do pohybu. " Zobuď sa! Hej Elena,zlatko, počuješ ma?" odnikiaľ ku mne doliehali hlasy, a ja som si odrazu nevedela spomenúť čo sa stalo.
" Ako si sa dostala až tu ?" Počkaj, ten hlas poznám. Kde som to? No nedokázala som odpovedať. Ledva som si uvedomovala realitu. Únava, alebo čo to bolo, bola oveľa silnejšia. Zistila som, že to sa nehýbem ja, ale niekto ma nesie. Na tvári som cítila niečo ako vietor a vlasy som mi lietali na každú stranu.
" Viem, že nie je múdre ísť teraz takto rýchlo a spôsobovať tým ešte väčšiu zimu, ale ak ťa okamžite nedostanem do tepla, tak to nemusí dopadnúť dobre a to by som neprežil." Na pokožke som pociťovala ten chlad, ale nevedela som si spomenúť, ako sa ku mne dostal až tak, že som ho cítila aj pod kožou. Vnímala som veľký buchot a moje telo sa prestalo hýbať. Moje skrehnuté telo niekto položil na zem. Za pár sekúnd som začula praskanie ohňa. Niekto ma prikryl dekou.
" To nebude stačiť." Čiesi ruky ma hladili po vlasoch.
" Elena, prepáč, viem že ty by si s tým absolútne nesúhlasila, ale musím to urobiť. Dúfam že to pochopíš." Cítila som ako zomňa niekto strháva oblečenie. Chcela som protestovať, ale nedokázala som to. Nemohla som sa pohnúť ani o milimeter. Celé telo som mala skrehnuté. Aj napriek tomu, že som už začala cítiť teplo, stále ho nebolo dosť na to, aby mi to zahrialo celé telo. Čo to robí! O čo tomu niekomu ide ! V zapätí som pocítila ako sa ku mne pritislo čiesi telo. Horúce, pevné, svalnaté telo. Srdce mi prestalo byť. Nie som si istá, či to vyvolal strach, alebo reakcia môjho tela na to druhé.
" Je ti teplejšie? Elena, do frasa! Prečo neodpovedáš?" a skončila som v tuhom objatí. Teplo sa mi začalo postupne rozplývať do celého tela. Už mi vôbec nebola zima, práve naopak začala ma spaľovať neopísateľná horúčava. Než som stačila zistiť o čo ide, zase som zaspala.
To bol ale čudný sen. Snažila som sa posadiť, ale zistila som že ma drží niekoho ruka. Až teraz som si uvedomila jej váhu. Rýchlo som otočila hlavu smerom k zvyšku tela a musela som zalapať po dychu.
" Damon, čo to tu stváraš. Už aj ma pusti!" Ale darmo som sa snažila zbaviť sa jeho ruky z môjho tela.
" Ako som sa sem vôbec dostala a prečo som..." vyvalila som oči a celé telo mi stuhlo. Kde mám veci? Čo sa to tu stalo?! Keď som zistila, že ani Damon nie je oblečený. Vážne som začala pochybovať o tom čo sa v noci dialo. Zrak mi zastal na praskajúcom ohni a potom mi to došlo. To nebol len sen! To všetko sa včera naozaj stalo! Ach nie! Pošúchala som si čelo a snažila si upraviť strapaté vlasy. No bez hrebeňa to išlo len ťažko. Začala som strkať do Damona, ale ten bol asi rovnako unavený ako ja včera, lebo sa ani nepohol.
" Damon, Damon, zobuď sa !" stále nič. V tom som si uvedomila, že vlastne ani nechcem aby sa zobudil. Páčilo sa mi pozerať sa na neho. Mal taký nevinný výraz. Akoby to ani nebol on. Prestala som mať pocit, že ma jeho ruka tlačí. Zmenilo sa to na príjemný pocit. Chcela som aby bol ešte bližšie. Asi mi ten chlad začal udierať na mozog. Neviem , či sa ešte niekedy budem môcť na neho pozrieť bez toho, aby som si spomenula na túto chvíľu. Páčilo sa mi ako sa mu napínali všetky svaly na tele. Páčila sa mi jeho vôňa, páčili sa mi tie jeho postrapatené vlasy, páčil sa mi on!! Znenazdania som ho zatúžila pobozkať. Veď sa o tom nikto nemusí dozvedieť.
Bude to len taký nevinný bozk. Ani nebude vedieť, že som ho pobozkala, ale nezatajím to pred sebou.. Pomaly som sa začala skláňať a čoraz viac som túžila ochutnať jeho pery. Keď som už bola celkom blízučko nedokázala som vnímať nič iné, len jeho prítomnosť. Už nás delili len milimetre...Bolo to oveľa krajšie a intenzívnejšie než som čakala. Hoci to trvalo len chvíľu, ledva som sa ovládala, aby som svoj bozk nezopakovala.
Snažila som sa ospravedlniť sama pred sebou že to bolo len z pocitu vďaky za minulý večer. A že za tým nie je nič viac. Ale niečo hlboko v duši mi hovorilo, že je.. Ľahla som si a pritisla sa k nemu. Snažila som sa opäť zaspať. Ale spánok prichádzal len veľmi ťažko. Musela som sa celý čas usmievať. Už dlho mi nebolo takto pekne. Dokonca ani v Stefanovom náručí..
" Spachtoško vstávame." Zobudila som na letmý dotyk na líci a spevavý hlas.
" Si horšia ako Šípová Ruženka. Si jej vážna konkurencia. Asi aj teba preberie k životu jedine bozk." Ospalo som otvorila oči a rozpoznala postavu, ktorá sa nadomnou skláňala.
" Dobré ráno" automaticky som sa usmiala, a chvíľu mi trvalo spomenúť si prečo. Rýchlo som sa posadila a zmätene sa poobzerala okolo seba. Ach áno..zase skutočnosť a nie sen..Rýchlo ma prebral fakt, že ešte stále nie som oblečená.
" Pre mňa je dobré teda určite" na široko sa usmial a nahodil grimasu.
" Damon počuj, chcela by som sa ti poďakovať za včerajšok..." nenechal ma dohovoriť.
"To je by som sa mal poďakovať tebe za krásne strávenú noc. Vo všetkej počestnosti samozrejme" neprestával sa tváriť ako najväčší zvodca.
" Teraz vážne, ani si nevieš predstaviť aká som ti vďačná." Snažila som sa zatváriť previnilo, aby pochopil, že si uvedomujem aké hlúpe odomňa bolo niečo také urobiť.
" Postav sa do radu, už som si vypočul vďaky a chvály že som ťa našiel od Jenny a Jeremyho." Posadil sa ku mne a chytil ma za ruku.
" Pane bože! Na to som úplne zabudla. Museli mať o mňa strach!"
" Veľmi slabo povedané..išli zošalieť. Vieš o tom, že ťa hľadali všetci čo mohli? Jeremy si myslel že si u Bonnie, Caroline, alebo Stefana, ale keď zistil že Stefan je preč, a Bonnie ani Caroline o tebe nič nevedia, nenechával to na náhodu a hneď zalarmoval každého koho poznal. A ani ja sa netajím tým, že som išiel zošalieť. Zbláznila si sa?" taký vyčítavý ale zároveň starostlivý pohľad som u neho ešte nikdy nevidela. Na líca mi vystúpila červeň, lebo ma naozaj strašne hnevalo, že sa o mňa všetci báli a ja som sa chovala tak nezodpovedne . A kvôli čomu vlastne. Len preto že som bola hlúpa a stratila sa kúsok od domu. To sa môže stať naozaj len mne..
" Ďakujem, naozaj ma to mrzí."
" Vieš si vôbec predstaviť čo všetko sa ti mohlo stať? A aké katastrofické scenáre blúdili hlavou mne?" pohladil ma po vlasoch a donútil ma dívať sa mu do očí.
" Ty nie si obyčajný človek Elena, okrem toho, že sa pohybuješ v spoločnosti plnej upírov, vlkolakov a čarodejníc, čo nie je obyčajné, si ten najneobyčajnejší človek akého poznám už len preto aká si. Čo keby sa ti niečo stalo, čo keby ti niekto naozaj ublížil. Vieš si predstaviť koľkí ľudia, a nielen ľudia by stratili chuť do života?" naprázdno preglgol a zažmurkal. V tom som si spomenula na jeho slová, čo pred chvíľou povedal a na to, že sa mi zdalo niečo čudné, no až teraz som zistila čo...
" Kde je Stefan?" začala som sa obzerať po miestnosti akoby som čakala že sa predomnou niekde ukrýva. " To si si naozaj uvedomila až teraz?" neveriacky pokrútil hlavou a trochu sa odtiahol.
" Nechal ti asi sto odkazov, ale samozrejme ty asi nie si veľká kamarátka s mobilom. Musel odísť. Lexie ho potrebovala. Dlho váhal či má, ale potom som ho uistil, že sa o teba postarám a budem na blízku keby si niečo potrebovala. Ani si nechcem predstaviť ako bude vyvádzať keď sa o tomto dozvie." Udivene som sa na Damona pozrela.
" Čo je s Lexie? Dúfam že sa nič nestalo." " Buď pokojná, Stefan ti všetko vysvetlí keď sa vráti. Potrebovala ho, ale to neznamená, že sa stalo niečo zlé. Máš strašne negativistické myšlienky Elena." Zasmial sa a potom si prisadol bližšie.
" Skôr, ako kvôli nášmu rozhovoru umrieš od hladu, mala by si sa presunúť do kuchyne a niečo zjesť. Urobil som vajíčka a hrianky. Prepáč, ale nie som moc zdatný kuchár. Dúfam, že to bude stačiť." Rýchlo vstal a postavil na nohy aj mňa.
" Och prepáč, neuvedomil som si.." zmätene začal krútiť hlavou. Nechápala som čo sa stalo..potom som si to uvedomila.. V návale rýchlosti akou som vstala spadla celá deka na zem a ja som tam ostala stáť len tak. V plnej kráse. Rýchlo som deku zodvihla, obmotala si ju a s náznakmi miernej červene a smiechu na Damonovu reakciu vykročila smerom do kuchyne spolu s ním.
" To nič, myslím že v noci si už aj tak všetko videl." Sama som sa začala zmýšľať, prečo mi to vlastne nie je nepríjemné, len mi to pripadá zvláštne.
" Ach no vieš..bolo ťa treba nejako zahriať." Možno sa mi to len zdalo, ale v Damonovom výraze bola štipka previnilosti.
" Nie, to nie je výčitka, len som tým chcela povedať..nechajme to. Jednoducho chápem prečo si to urobil a nevadí mi to." Spoločne sme vkročili do kuchyne a ja som zacítila vôňu jedla. " Vonia to dobre, ak to tak aj chutí, tak teda mňam." Na stoličke ma čakali suché, čisté veci. Rýchlo som sa do nich vo vedľajšej izbe prezliekla prisadla som si ku stolu a pustila sa do hrianok. Prekvapivo výborných hrianok. Teda nieže by ma prekvapilo, že Damon nie je vo všetkom dobrý, ale musím uznať, že od upíra by som neočakávala až taký kulinársky výkon.
" Je to výborné" pochválila som jeho kuchárske umenie aj nahlas.
" Som rád, že ti to chutí. Ak by si chcela môžeš chodiť na moje raňajky aj každý deň." Usmiala som sa, ale nič som neodpovedala. Vychutnávala som si čo pripravil.
"Ty si už raňajkoval?" zaujímalo ma, či náhodou aj jeho netrápi hlad. Ak nemal kvôli mne čas napiť sa krvi.
" Áno, ale nepohrdnem spoločnými raňajkami." Natiahol sa ponad stôl a z taniera mi ukradol hrianku.
" Na toto by som si dokázal zvyknúť." Odhodlane povedal a potom si odhryzol. Možno aj ja...pomyslela som si. Keď sme dojedli odložila som riad zo stola a umyla som ho. Damon zatiaľ čakal v obývačke a keď som prišla za ním akurát si nalieval do pohárika alkohol.
" Hm, takto za rána?" obišla som ho a sadla si na gauč.
" No myslel som, že si dáš somnou. Máme čo oslavovať. Samozrejme len decentne." Položil svoj pohár a prešiel k baru, ktorý bol za gaučom.
" Oslavovať? A čo také?" Otočila som sa za ním a pozorovala som ako vyberá fľašu so šampanským.
" Toto je oveľa vhodnejší nápoj." Položil ho predomňa a išiel vziať poháre.
" No tak! Dozviem sa to?" bola som čoraz zvedavejšia. Posunula som sa, aby si mohol ku mne sadnúť.
" Myslím že ty to už vieš." Pomaly otváral šampanské a bez toho aby vystrelil štupeľ sa mu to aj padarilo. Začal nalievať do pohárov.
" Ja myslím že nie." Pokrútila som hlavou a hľadala odpoveď. Chvíľu bolo ticho potom mi Damon podal pohár ,zadíval sa mi do očí a povedal.
" Prečo si ma pobozkala?" skoro mi všetko vypadlo z ruky. Nevedela som čo mám povedať, nech by som povedala čokoľvek, fakt, že som to urobila a že to vie nezmením. Rýchlo som hľadala vhodné slová.
" Vieš ja..ako o tom vlstne vieš? Veď si spal! Teda aspoň ja som si to myslela." Snažila som získať čas, aby som si premyslela odpoveď.
" Nevykrúcaj sa. Existuje jednoduchá odpoveď. Tak prečo sa jej vyhýbaš. Poznáš ju zatiaľ len ty až kým sa o ňu somnou nepodelíš, ale je možné aj to, že ju poznám len ja, ale ty si si ju ešte sama pred sebou nepriznala." Nevedela som čítať v jeho pohľade. A teraz by som to tak veľmi potrebovala.
" Ja som..Ja som to jednoducho musela urobiť. Nepýtaj sa ma na to prečo, jednoducho som to vtedy tak cítila. Stačí? Zlostne som vykríkla, lebo som sa bála, že vie viac ako ja.
" Nie to teda nestačí." V momente som zacítila jeho pery na svojich. Zo začiatku bol drsný a prudko si vynucoval môj bozk, ale čoskoro zistil, že to robiť nemusí, lebo ja som sa mu úplne poddala. Odtiahol sa a ja som ho len omámene pozorovala.
" Teraz už vieš?" V očiach sa mu mihali plamienky túžby.
" Čo to somnou robíš?" zľakla som sa intenzity vlastných citov.
" Ja nič, toto sa medzi nami deje už dlho, ale uvedomoval som si to len ja. Myslel som si, že je to jednostranné a tvoje city voči Stefanovi sú úplne jasné. Bol som pripravený skrývať to pred tebou aj celým svetom, ale keď si ma pobozkala všetko sa zmenilo.
" Rýchlo dýchal a neprestával sa na mňa dívať.
" Tak prečo si niečo neurobil už vtedy?" Nevedela som, čo by som urobila keby som vtedy zistila že nespí ale teraz by som bola možno radšej.
" Nebol som si istý či môžem ale dnes pri raňajkách, keď som si predstavil náš spoločný život, som zistil že nemám na výber.. A už ma nemohlo zastaviť nič. Pochopil som, že ak ku mne cítiš to isté čo ja k tebe, klamala by si Stefana a ja tiež a to by bolo ešte horšie ako táto pravda." Stále som sa bála priznať si skutočný význam jeho slov. Ale nezadržateľne sa ten okamih blížil.
" Milujem ťa a viem že aj ty mňa" nepochyboval o pravdivosti svojich slov, a najhoršie bolo že ani ja.
"Ale ja som neprestala milovať ani Stefana." Snažila som sa zachrániť posledné štipky svojho ovládania.
" Ja viem, ale potom ako chceš nazvať to , čo cítiš ku mne." Spýtal sa, no ja som vedela, že už pozná odpoveď.
" Ja neviem." Sklonila som hlavu a potom si predstavila aký by bol môj život bez Damona. Keby som ho nikdy nepoznala, niečo by v ňom chýbalo a tú prázdnotu by nevyplnil ani Stefan. Čo keď bola celý čas moja láska k Stefanovi v skutočnosti Láska k Damonovi a moje podvedomie mi nedovolilo si to priznať, tak som bolo presvedčená o tom že skutočne ľúbim Stefana. Sú predsa bratia. Aj napriek svojim rozdielom sú si podobní...a nikdy by som si nepripustila že by bolo možné aby aj mňa ľúbil Damon, vlastne som sa snažila ochrániť samú seba pred bolesťou a spôsobila som si jej ešte viacej. Zodvihla som hlavu a pozrela sa na Damona. Už nebolo treba nič vysvetľovať. Rozbehla som sa do jeho náručia a stisla ho tak silno ako som len vedela.
" Miluje ťa. Teba a len teba." Nemusel nič povedať a ja som ho umlčala v spaľujúcom bozku. " Som rád že si to konečne zistila." So smiechom precedil cez naše spojené ústa. Zdvihol ma do náručia a veľkou rýchlosťou ma preniesol do svojej izby. Ešte nikdy som nebola taká šťastná.
Keď som o niečo neskôr vstala. Nemotorne som sa vyslobodila z Damonovho objatia. Potichu som vyšla z postele, obliekla si Damonovu košeľu, zo stola vybrala papier a načmárala pár riadkov:
Viem, že to nebude úplne podľa tvojich predstáv, ale začni si zvykať aj na ľudskú stravu. Odteraz budeme raňajkovať, obedovať, a večerať spolu..až...NAVEKY..
Milujem ťa Elena.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Meruňka Meruňka | 4. srpna 2011 v 23:47 | Reagovat

Tahle se povedla. Je taková jednoduchá ale moc pěkná ;)

2 Delena Delena | Web | 26. srpna 2011 v 11:52 | Reagovat

Krásná povídka. Opravdu povedená. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
II ARCHIV II delenastory-damonika.blog.cz II