Revenge (1.kapitola) - Cesta do minulosti

15. září 2011 v 15:44 | Damonika |  Revenge
Autor: Damonika

Niečo k deju: Ashley zomreli rodičia, a tak utečie a žije mizerný život. O dva roky sa vráti do rodného mesta kde zistí že má sestru. Veľmi tomu neverí ale z nádeje ju vyhľadáva a nakoniec sa s nou stretne. Spoznáva jej priaťeľov ale asi nemá nárok na normálny život...

Komentár autora: mám skvelý nápad pre fiction alebo ako to nazvať, lebo toto bude dlhé."Nechcené slzy" dopíšem už sa na tom robí... Viem že som nedopísala ani "You read my diary?" ale to už asi ani nedopíšem. No celý ten nápad na dokončenie sa pozbieral a odobral niekam preč. Už sa asi ani neukáže. Už ani neviem ako som chcela aby to skončilo. Ale to teraz nechám tak a budem sa venovať tomuto. A to sa tomu venovať fakt budem. Len mi treba komentár! Prosím! Aby som vedela že to nerobím zbytočne! A no ten názov... ja na to fakt nie som! Ak by nápad niekto mal tak mi napíšte lebo ani mne sa neľúbi.
Táto kapitola je taká vspomienka do minulosti. Príjemné čitanie, a nezabudnite na tie komentáre...
Jazyk: SK!

Revenge

 1.kapitola

 
(Pred tromi a pol roka)
Rodičia už pravdepodobne dávno spia, len ja som nemohla. Bože, ja som už poriadne nespala štyri dni!
Ležala som na posteli, počúvala hudbu a pozerala na oranžový strop. Len nedávno sa tu maľovalo a ja som si nevedela zvyknúť na tú oranžovú. Štrnásť rokov som sa takto pozerala na bielu stenu, z ktorej postupom času začala opadať omietka .
Taký nezvyk. Nemala som veľmi rada nové veci, nemala som rada zmeny. A dokonca i tie dobré. Ale to som ešte nevedela aká zmena ma v živote čaká....
Tak mama asi tiež nemôže spať. Cítila som čudný zápach zhoreného. Najskorej niečo pripálila. Išla by som jej pomôcť, ale ja predsa "spím". No čo už, s tou zhoreninou si bude musieť poradiť sama...

Ale toto je už vážne silno cítiť. Sadla som si a zložila slúchadlá. Spod dverí vychádzalo nejaké červené svetlo.
Kašľala som na to že mám spať a šla sa pozrieť čo sa to deje. Zliezla som z postele a obula si huňaté hnedé papuče. Keďže sa mi nedalo spať neznamená to že nie som unavená.

Doklopýtala som až k dverám, otvorila ich. A vyšla na chodbu. Bola strašne široká že by sa sem zmestilo i auto. To som si však nevšímala. Predo mnou bola izba mojich rodičov... a celá bola v plameňoch! Panebože! Prešla som k nim a zakričala: "Mami! Ocko! Ste tam?!" no ozvala sa len mama. " Nedá sa z tadiaľto vyjsť! Je to tu zatarasené!" keby len mali spálňu dole a nie tu na poschodí! " Si v poriadku? A čo ocko!" "Choď zavolať pomoc, a dostaň sa z tadiaľto preč!" Dobre. Kde je mobil. Bože ak sa im niečo stalo.

A, a prečo sa ocko neozýva! Šla som naspäť do svojej izby. Chňapla som po mobile a rýcho vytočila záchranku, hasičov a nahlásila čo sa stalo. Znovu som vyšla na chodbu. Celé sa to tam rozpadalo. Musím sa odtiaľto dostať preč! Ešte že schody dolu boli na tej strane domu kde bola aj moja izba a tam sa to nechytilo. Zakričala som znovu: "MAMI!" na to mi kričala chrapľavým hlasom z celého hrdla "BEŽ PREČ!!!" a v jej hlase bolo poznať hystériu a plač. Ale veď za chvíľu prídu hasiči a zachránia ich. Budú v poriadku. Znovu som šla do svojej izby, spod postele si vytiahla kufor a hádzala doň veci. Všetky čo som videla. Nejaké to oblečenie, všetky peniaze čo som mala, a moj notebook. Za minútu som mala zbalené a už zase trielila na chodbu plameň sa za tu dobu dostal aj na druhú stranu domu a cez dvere spálne bol zvalený obrovský trám zo strechy začalo sa to tu rozpadať. Musím okamžite von!!

Rozbehla som sa cez schody dolu na prízemie. Na stolíku pri dverách boli kľúče od auta a otcova veľká peňaženka. Keď som si obliekla kabát, dala som si kľúče spolu s peňaženkou so vrecka. Vyšla som von do tej zimy. Utekala som od domu a vykašliavala dym z pľúc. Skoro som sa zadusila. Oprášila som si červenú lavičku pokrytú januárovým snehom ktorá bola za druhou stranou našej ulice a zúfalo pozerala na náš horiaci dom.
Až teraz mi začali tiecť slzy. Založila som si hlavu do dlaní. Čo ak to neprežijú...
Pozrela som sa znovu na dom. Nie toto nemohli prežiť. Celý dom sa už rúcal a pomoc stále nikde. Schovala som napäť hlavu a rozplakala sa ešte viac.

Neviem ako dlho som tam takto plakala, keď som započula sirény. Konečne dorazili. Zdvihla som sa a bežala som sa schovať za strom namiesto toho aby som k nim prišla a povedala čo sa stalo. Už tam bolo aj publikum a pozorovalo ako sa snažia uhasiť náš dom. Keď tam bolo dostatok ľudí aby si ma nikto nevšimol tak som prebehla ku našej garáži ktorá bola oddelená od domu takže ostala celá a zatvorila za sebou dvere. Zasvietila som a pozerala na to rodinné auto.

Keď mal ocko dobrú náladu tak si ma, ešte ako malú, na ceste domov, z obchodu dal na kolená pred volant a hovoril mi na čo sa čo používa. A potom som aj držala volant keď sme šli domov.
Mohla by som to zvládnuť....
Otvorila som si kufor a dala doň moju tašku - teraz už všetko čo mám.Zatvorila som kufor a sadla si za volant.
Takže... ako mi to ocko ukazoval...
Strčila som kľúčik do zapaľovania a potočila ním. Auto naskočilo. nechala som ho bežať - zabudla som otvoriť dvere. Vrátila som sa na predné sedadlo a načiahla nohy. Mám fakt šťastie že som na svoj vek trošinku vyššia. Zaradila som a opatrne, ale opatrne dupla na pedál. Išlo mi to! Chvíľu mi trvalo než som vyšla von z garáže ale keďže sa každý sústreďoval na už uhasený dom a policajtov nikto si ma nevšimol. Zastavila som a ešte chvíľu pozerala smerom kde mal byť náš dom, ale už z neho ostali len trosky. A na potvrdenie toho čoho som sa doteraz len domnievala tam začala plakať moja suseda že všetci zomreli. Áno bude to tak lepšie.

Znovu som dupla na plyn. Išla som preč z mesta. No dlho som to nevydržala a zastavila na kraji cesty. Rozplakala som sa.
Keď som sa znovu dala dokopy, pokračovala som v mojej ceste.

Musela som utiecť. Nebola som taká hlúpa, vedela som čo by prišlo. Zatvorili by ma do sirotinca a tam by ma nechali. Okrem rodičov som nemala nikoho, babku ani dedka som nikdy nevidela. Zomreli keď som bola malá, mama mi to hovorila, a ani ona ani ocko nemali súrodencov aby som mala tetu alebo stýka. Nikto. Budem sama a budem sa musieť svetom pretĺkať sama. Ale nemienila som sa nechať zavrieť medzi nejaké cudzie decká. Nevedela som čo budem robiť, nevedela som kam pôjdem, nevedela som kde by som sa mohla isť najesť, ale jedno som vedela celkom určite.
Odteraz som na to všetko sama...

.:Pokračovanie nabudúce:.
Komenty prosím!!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Klikni ak si tu bol/a

*Klik*

Komentáře

1 Zujka Zujka | 22. září 2011 v 21:47 | Reagovat

Super :D len tak dalej :)

2 animal45 animal45 | Web | 21. prosince 2011 v 20:48 | Reagovat

To je dobré.. Idem na ďalšiu.. :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
II ARCHIV II delenastory-damonika.blog.cz II