Revenge (2.kapitola) Priateľ mojich rodičov

20. září 2011 v 19:31 | Damonika |  Revenge
Autor: Damonika

Niečo k deju: Ashley zomreli rodičia, a tak utečie a žije mizerný život. O dva roky sa vráti do rodného mesta kde zistí že má sestru. Veľmi tomu neverí ale z nádeje ju vyhľadáva a nakoniec sa s nou stretne. Spoznáva jej priaťeľov ale asi nemá nárok na normálny život...

Hlavné postavy: Ashley Hale, Emma Leroy, Katelynn Amberton...

Jazyk: SK!

Revenge

(2.kapitola)
 

 
Sedela som v aute cez pol hodinu a doliehali na mňa spomienky. Jedna horšia ako druhá a taktiež strach.
Našla som ju, ale čo keď ma nechce vidieť? Čo keď ma vyhodí? A čo keď to ani nie je pravda? Kládla som si otázky sama sebe. Potom na mňa doľahla ďalšia spomienka.
 
(Pred dvomi rokmi)
Sedela som na tej lavičke. Na lavičke kde som sa presne pred rokom so slzami v očiach dívala ako mi umiera mama i otec a ako náš dom pomaly skonáva v plameňoch. Bola som i u našich hrobov. Správne! Je hrozné sa dívať na svoj hrob. Ale je to pravda. Stará Ashley zomrela..
Slzám som ani teraz nezabránila dostať sa von. Potom som sa zobrala a išla naspäť do auta. Nikto ma tu nespozná. Nepoznalo ma veľa ľudí, a aj keby áno po prvé: som mŕtva, a po druhé: nepamätajú si ma.

Toto som si nahovárala cestou do jednej malej kaviarničky. Poznám ju síce dobre no nikdy som tam nebola. Chodievala tam často moja mama. Potrebovala si dať dačo pod zub. Po ceste sem som dosť vyhladovala. A navyše mama hovorievala že to tam má tak rada, pretože tam býva kľud - chodieva tam málo ľudí, čo mi vyhovovalo.

Zaparkovala som pred slabo rúžovou, starou budovou, už si ani nepamätám čo to bolo za dom, a vystúpila som. Na rohu tejto mne neznámej budove bola privyrobená malá kaviarnička. Keďže bola dosť tmavo namaľovaná, bola takmer nepriehľadnutelná.
Otvorila som presklené dvere a môj príchod privítal zvonček nad dverami. Sadla som si k pultu a objednala si sladký rožok a kapučíno. Bolo ráno a cez tie veľké sklenené okná mi do očí bilo slnko. Vedľa mňa sa pohla barová stolička a niekto si ku mne prisadol. Nejaký pán v stredných rokoch.
"-Bré ráno!" prihovoril sa.

"Dobreé ráno." odpovedala som potichu. Prizrel sa lepšie. Snažila som sa pootočiť aby ma náhodou nespoznal ale..

"Zdáš sa mi... Nevedeli sme sa už?" spýtal sa to čo som najmenej potrebovala. Už vidím ten titulok novín: Dievča sa vrátilo zo záhrobia. Otočila som sa napokon na neho.
"Nie, určite nie.

" Vážne toho chlapa som určite nevidela. Mal hnedé krátke vlasy ale bolo jasne vidieť že mu odpadávajú a šedivejú. Hnedé oči upieral na mňa v zamračenom výraze.
"Som Victor Howard ako sa voláš ty?" Hovoriť cudziemu človeku svoje meno? Nezbláznil sa? Ešte mu zadať adresu, kľúče a číslo kreditnej karty. No dobre, na tej adrese by nenašiel veľa.

"Prepáčte, meno vám nepoviem." Pozrela som na neho takým - tým výrazom...
"Aha chápem." obrátil sa zase dopredu. Mne predavač zatedy doniesol kapučíno a rožok a zatedy som sa naraňajkovala.

"Už viem z kade ťa poznám!!!" Vystrelil na mňa že som skoro spadla zo stoličky, zadrhla sa rožkom a obliala kávou. "Prepáč." Ospravedlňoval sa mi keď uvidel, že som sa tým rožkom naozaj drhnúť začala.
"Nič.., nič sa nestalo."

"Ty si Halová že?" začal... Sakra!! "Ale veď... ty už si mala byť mŕtva!?" povedal to s miernym šokom. "Prežila som to." takmer som šepkala. No na nič viac sa nevypytoval.

"Je mi tvojich rodičov ľúto. Vieš, to preto som ťa spoznal. S tvojimi rodičmi sme boli dobrý priatelia. S tvojim otcom som sa zoznámil na strednej a s tvojou mamou som bol kolega. Ale potom sa prisťahovali sem, preto som ťa videl len keď si bola malá. Mala si myslím šesť, keď som tu bol naposledy. Ale veľmi sa podobáš na mamu."

Páni, bože ja sem prídem po roku, o siedmej ráno, a na prvého koho natrafím je dlhoročný priateľ mojich rodičov. To som nechcela stretnúť niekoho známeho...

"Hm.." vážne som nevedela čo mu na to povedať.
"Prosím vás..." spomenula som si ale "nikomu nespomeňte že ste ma videl, dobre?"

"Ako chceš." super, ešte nie som plnoletá, keby to niekomu povedal možno by sa to začalo riešiť... a no čo som urobila by stálo za veľké *****.

Znovu začal rozprávať o mojich rodičoch. Ako sa spoznali čo spolu prežili. Ako si rozumel s ockom. Ako sa zoznámil s mamkou, atď.. A potom začal rozprávať ako som sa narodila. No dosť ma zarazilo keď..., čo to vlastne povedal? Neverila som vlastným ušiam.
"Čože?"

.:Pokračovanie nabudúce:.
Prosím komentár!
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Líbí se vám moja poviedka Pomsta?

Áno
Nie

Komentáře

1 Zujka Zujka | 22. září 2011 v 21:57 | Reagovat

interesantné :)

2 animal45 animal45 | Web | 21. prosince 2011 v 20:56 | Reagovat

Ešte lepšia ako prvá. Ale asi bude treba zmeniť farbu písma, lebo tá je čierna a aj pozadie je čierne. Musela som to mať celý čas označené. Avšak stálo to za to. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
II ARCHIV II delenastory-damonika.blog.cz II